Anotácia:

Tam, kde ide o záchranu milovaného človeka, nie je miesto na kompromisy.

Príbeh študentky Emy, ktorá sa po otcovej náhlej smrti presťahuje do veľkomesta, kde nadviaže románik so svojim profesorom. Vtedy však ešte netuší, aký zvrat to vyvolá v jej živote.
Zrazu sa ocitá uprostred množstva nevysvetliteľných javov a život ohrozujúcich situácii. Na jednej strane láska, túžba a oddanosť k Adamovi, na strane druhej neustále ju prenasledujúce nebezpečenstvo... 
Potom, ako nečakane zomrie jej spolužiak a aj ona sama sa ocitne v nemocnici, jej začína dochádzať, že všetky tie čudné udalosti, ktoré sa dejú okolo nej, nie sú len náhoda. Prekvapivé odhalenia, ohrozenie vlastného života a ani strach z toho, čo bude ďalej, ju však nepresvedčia zmeniť svoje city k Adamovi, hodiť spiatočku a vzdať sa.
Príbeh, kde láska je dôležitejšia ako všetko ostatné, kde napätie a tajomno nájdete na každej strane... príbeh, ktorý vás presvedčí o tom, že na človeku je najpodstatnejšia jeho duša...

Ukážka:

  „Kto povedal, že život nie je pes?“ potichu som si zafrflala a zo všetkých síl bojovala so slzami. „Je! Je hnusné prašivé psisko.“

„Hovorila si niečo?“ spýtala sa ma obďaleč stojaca mama. V chudej ruke držala posledné kusy batožiny a videla som, že s pocitmi tiež nie je na tom o nič lepšie ako ja.

„Nie, mami, nič.“ Otočila som sa jej rýchlo chrbtom, aby som skryla ľútosť. V ten deň som si nechala rozpustené vlasy zámerne padať do tváre, aby poslúžili ako úkryt v prípade zatúlaných slzičiek. Pre istotu.

So sklonenou hlavou som otvorila na aute dvere, ktoré škrípavo zakvílili. Bolo by ich treba premazať, skonštatovala som v duchu.

„Myslím, že máme všetko,“ povedala mama a neuniklo mi, ako jej pri tých slovách preskočil hlas.

 Sadla som si dnu na zadné miesto a bolo mi jasné, že dnešok zaujme poprednú priečku v mojom osobnom zozname najhorších dní.

Naposledy som sa obzrela na priečelie nášho domu a zapla si bezpečnostný pás, zatiaľ, kým nastúpili ostatní. Mlčky som sa rozlúčila s ulicou, na ktorej sme bývali, očami pohladila okno svojej izby a o malú chvíľu, keď som už zacítila pohyb kolies po vozovke a dnu tlmene doliehalo nehlučné svišťanie, ma úplne prepadol pocit, že v najlepšom prípade to bude pre mňa znamenať len niekoľkotýždňovú depresiu.

„Stihla si sa rozlúčiť s Dianou?“ prerušil mamin hlas ťaživé ticho.

„Hej,“ zatlačila som dobiedzavú slzu.

„Cez najbližšie voľno ju môžeš ísť navštíviť. Nejdeme zase až tak ďaleko,“ povedala, aby mi pozdvihla náladu.

„Hej,“ odvetila som opäť. Na inú odpoveď som sa v tej chvíli akosi nezmohla.

Nikdy som si nemyslela, že sa to naozaj stane, že skutočne odídeme, hoci som úplne chápala mamu, prečo sa tak rozhodla.

Posledných niekoľko dní som potajme dúfala, že sa udeje niečo, čo tomu zabráni. Trebárs že príde povodeň, v meste, do ktorého smerujeme zavládne mor, do nového domu udrie blesk, alebo sa len jednoducho zobudím a zistím, že všetko to bol zlý sen. Najhoršia nočná mora, pri ktorej vám na čelo vystúpia studené kropaje potu a dych sa zrýchli na hranicu hyperventilácie. Alebo... alebo čokoľvek, čo by zmenilo ten otrasný zvrat v mojom živote. Tak veľmi som si želala, aby neprišiel. No teraz bol neodvratne tu. Ako fakt, ako skutočnosť, ako oceľová vesta na prsiach, pre ktorú som sa nemohla nadýchnuť z plných pľúc.

„Pustím rádio,“ ozvala sa opäť mama a pozrela na mňa v spätnom zrkadle z miesta vodiča.

„Fajn,“  nasilu som sa usmiala. Ten výraz som dlho trénovala, aby som ho v situáciách ako táto mohla použiť, aj keď, pravdu povediac, som celý celučký deň dúfala, že sa moja silná túžba skumuluje, zhmotní a zasiahne proti prúdu udalostí, ktoré sa práve diali a ja ho nebudem musieť nikomu predviesť.

Nič sa však nekonalo. Žiadne zázraky, zásahy zhora, žiadne guľové blesky