Sprevádzačka

Ukážka:  

Viezli sme sa úzkou cestou tiahnucou pomedzi les. Bola už tma, stromy nakláňajúce sa po oboch stranách prašnej vozovky pôsobili zlovestne.

Chúlila som sa na teplom sedadle, upierala zrak kamsi pred seba a neprestajne myslela na Ivanu. Daniel mlčky šoféroval. Vážila som si, že sa ma nesnažil za každú cenu spovedať a nechal mi priestor na usporiadanie myšlienok. A emócii. Hlavne tých.

Cesta sa vnárala čoraz hlbšie do šera, konáre sa knísali, výmole hustli, vietor skuvíňal, tmavá obloha visela nízko, len reflektory pred nás vrhali ostré pásy svetla.

V predtuche ma striaslo.

Od mesta sme boli poriadne ďaleko, vzdialení cez hodinu súvislej jazdy. Nepýtala som sa, kam ideme. Nepýtala som sa ani na čo. Ranný prísľub objasnenia aspoň časti mojich otázok mi zväzoval jazyk.

Čím viac sa cesta šinula do útrob neznámej krajiny, tým viac som cítila v svaloch napätie. Úprimne som pochybovala, že do tých končín za posledné roky vôbec vstúpila ľudská noha. Všetko naokolo sa javilo až desivo nedotknuté.

Nepokojne som sa pomrvila, šibla pohľadom k Danielovi, potom pred seba a vtedy som ho zbadala.

Najprv len ako slabé mihavé svetlo, neskôr sa však začali z tmy vynárať staré múry tvoriace opevnenú stavbu pripomínajúcu kláštor.

Príjazdová cesta končila pred mohutnou drevenou bránou. Keď sme zastali na jej konci, opäť som pozrela na Daniela.

„Toto je to miesto, kam si ma chcel vziať?“ hlas mi nepríjemne preskočil.

„Áno,“ odpovedal a vystúpil.

Nasledovala som ho. Krv v žilách mi znovu klokotala vzrušením. A strachom. Áno, všetko mi tam naháňalo strach.

Len zopár metrov od nás sa tiahol hustý les, z ktorého pod chvíľou vychádzali rôzne zvuky. Vedela som, že to sa len vietor opiera do konárov stromov, no i tak som sa neubránila zlému pocitu.

Všade navôkol bola tma a desivý opar držiaci sa sotva na pol siahy nad zemou.

„Poďme preč, necítim sa tu dobre,“ zažobronila som.

„Nie, Radka, sľúbil som ti to.“

„Vieš, zrazu nie som si vôbec istá, či o to vôbec stojím. Mám tu z toho strach.“

„To bude v poriadku,“ jeho hlas bol mäkký a ľahký ako páperie.

„Panebože, ako môžeš vedieť, či to bude v poriadku? Hovorím ti predsa, že sa bojím a chcem ísť odtiaľto preč.“

Namiesto akejkoľvek odpovede chytil do dlane železné klopadlo a niekoľkokrát ním buchol o drevo brány.

Nanovo ma striaslo. O pár minút nato, ako spustil ruku dole, sa otvorilo malé okienko, ktoré som si dovtedy nevšimla. Zjavila sa v nej horná časť tváre, vzápätí zaštrngali kľúče, zaškrípal kov a jedno krídlo brány sa poodchýlilo.

Veraje sťažka zakvílili.

Muž zababušený v plstenej deke, spod ktorej mu vytŕčal čierny habit, sa privítal s Danielom. Lampáš v pravej ruke sa mu pohojdával sem a tam...

Potom obrátil pohľad ku mne a na okamih mi ním ostal visieť na očiach. Tvárou mu prebehlo akési pohnutie.

„To je ona?“

Daniel nepatrne prikývol.

Rýchlo som sklopila zrak a bezmyšlienkovite nahmatala jeho ruku. Jemne mi ju stisol.

Musela som v sebe pozbierať všetky omrvinky odvahy, aby som sa nerozbehla preč. Útek by však  bol beztak čistá hlúposť. Nebolo utekať kam. Len do lesa, či na dlhú tmavú cestu späť.

Prinútila som sa, že budem Danielovi veriť. Cítila som, že by som mala, hoci to znie akokoľvek iracionálne.

Primkla som sa tesne k nemu a vstúpili sme dnu. Zdalo sa, že tam vládne ticho, pokoj a úplné bezvetrie, ako by sme vkročili do iného sveta, do inej dimenzie. Všetky zvuky, ruch, opar – to všetko ostalo za múrmi.

Muž za nami zavrel a pohol sa smerom do útrob kláštora. Mlčky sme ho nasledovali krížom cez obdĺžnikové nádvorie. Habit sa mu vlnil následkom pohybu, uprene som ho pozorovala a rozmýšľala, čo tu vlastne robím.

Lucerna, ktorú niesol svietila v tme ako znamenie, ktoré som vtedy potrebovala.

Vzpieral sa vo mne pud sebazáchovy, všetky zvyšky zdravého rozumu... no niečo mi stále šeptalo, že takto to má byť. Že všetko je presne ako má, tak nech sa nepriečim.

Oblapila som Danielovu ruku o čosi silnejšie a nástojčivejšie. Úkosom na mňa pozrel, na dĺžku jedného nádychu zastal, pohľadom mi poláskal tvár a chlácholivo šepol:

„Radka, neboj sa. Tu na to naozaj nemáš ani najmenší dôvod. Skutočne ťa nechcem vystrašiť. Len pomôcť.“

Len pomôcť, kĺzalo mi nervovými dráhami a vibrovalo v hlave. Len pomôcť. Nechcem ťa vystrašiť, len pomôcť...

„Načo sme sem prišli?“ spýtala som sa priškrteným hlasom.

„Všetko pochopíš,“ odvetil už za chôdze.

Kráčali sme v mníchových pätách, popod dlhé stĺporadie, ktoré len z malej časti osvetľovalo hojdavé svetlo lampáša. Všetko mi tam pripadalo zvláštne... celkom iné, na čo som bola zvyknutá. Mala som chuť sa uštipnúť, aby som sa uistila v tom, či naozaj bdiem.

Cítila som sa, ako by som si navliekla snové okuliare a teraz sa mi všetko len zdá. Sníva a zdá.

Masívne dvere do budovy boli poodchýlené. Muž sa obzrel na Daniela, čosi mu očami naznačil a vzápätí sa stratil kdesi v chodbách. Sledovala som ho až kým sa nestratil v tme.