Anotácia:

Napínavý príbeh mladej ženy, ktorá sa počas návštevy svojej sestry v Ženeve stane obeťou únosu. Keď ju cestou do kina prepadnú, omráčia a zatvoria spolu so sestriným priateľom Jurajom do tmavej pivnice, nazdáva sa, že všetko je len jeden obrovský omyl. Je to však v skutočnosti tak? 
Neskôr ich opäť uspia injekciou, na nohy im nasadia sledovacie zariadenie a vyvlečú do hlbokého lesa, kde prežiť čo i len jednu noc v krutých zimných podmienkach a bez poriadneho oblečenia je takmer nemožné. Našťastie Juraj nepodlieha panike a po dlhom blúdení sa im podarí dostať do opustenej vysokohorskej chaty. Avšak ani tam nemajú ešte vyhraté. Hlavne, keď sa zvonku začnú ozývať výstrely...
Kniha ponúka prekvapivý záver s ešte prekvapivejším rozuzlením. Je to príbeh o stratách, o páde až na samotné dno, o hľadaní zmyslu života, ale aj o sesterskom pute a v neposlednom rade o láske, ktorá sa rodí medzi dvomi cudzími ľuďmi.

Ukážka: 

Zvonček neprestajne zvonil už asi päť minút a striedalo ho nástojčivé klopanie na dvere. 

Pomaly, neochotne som vstala a došuchtala sa na chodbu. Zamknuté bolo na dvakrát, akoby som tým chcela dať najavo, že ten svet vonku sa ma netýka.

„Nina, prečo si utiekla?“ hneď ako som otvorila, sa na mňa vyrútila Kamila. Vošla dnu a tvárila sa znepokojene. „Myslela som si, že s nami ešte dnes zostaneš. Aspoň na raňajky.“

Mlčky som sa jej pozerala do rozrušenej tváre a namiesto odpovede som len pokrčila plecami.

„Prepána, ty nevetráš?“ šibla po mne pohľadom krčiac nos, vyzula sa, prešla do obývačky a otvorila okno dokorán. „A ani neupratuješ, neješ, normálne nežiješ...“ začala vymenúvať.

Pozorovala som jej rýchle pohyby, ako sa snažila uvoľniť si miesto na sedenie na pohovke. Kusy oblečenia odsunula bokom, pokrčenú deku zložila a prehodila cez operadlo.

„Myslela som si, že keď sa dobre vyspíš, bude ti lepšie. A tiež, že ostaneš u našich a budeme spolu,“ pozrela na mňa. „Ale asi som sa mýlila, však?“

Stála som opretá o zárubňu a mlčky premýšľala, prečo ma nechápe. Naozaj neviem, čo sa mi odrážalo v tvári, ale pobúrilo ju to. Asi to bola apatia. Možno nezáujem o život. Možno len moja bolesť bola viditeľnou.

Kamila zdvihla obočie, povzdychla a kritickým okom sa obzrela po miestnosti.

„Toto nie, takto ti nedovolím žiť,“ zahlásila, vyskočila na nohy a prešla okolo mňa von z obývačky.

O chvíľu som počula nejaký šramot a jej neustále frfľanie. Premýšľala som síce, čo robí, ale v podstate mi to bolo jedno. Asi preto, že som predpokladala, že len upratuje a snaží sa dostať môj byt do slušného stavu.

Po dobrej chvíli som opustila svoje miesto medzi dverami a zvalila som sa nazad do kresla. Keď má chuť a potrebu upratať mi, dobre. Je to od nej pekné, nebudem jej v tom brániť, pomyslela som si. Možno potom bude mať dobrý pocit, že mi pomohla a nebude toľko na mňa naliehať, aby som sa prestala ľutovať.

Opäť som sa ponorila do seba a premýšľala nad tým, prečo sa mi tak hrozne pohnojil dovtedy perfektný život. Prečo? No bolo zbytočné pýtať sa. Odpoveď neexistovala. Neexistovala ani príčina, ani dôvod, ani nič logické... jednoducho sa to stalo. Nemalo význam obviňovať z toho nikoho, ani osud, ani Boha a ani seba, hoci aj tým som už prešla. Nemalo zmysel nič.

„Tak,“ vrútila sa Kamila do obývačky s obrovským kufrom, ktorý ledva vliekla a so zadunením podlahy ho postavila predo mňa. „Si zbalená.“

Nechápavo som na ňu pozrela.

„Zbalená? A na čo?“ spýtala som sa, ale odpoveď som dobre poznala. Srdce sa mi rozbúšilo, žalúdok stiahol. Premýšľala som, či to myslí vážne. Dúfala som, že zabudla na ten nezmyslený nápad vytiahnuť ma do Ženevy. A tiež som uvažovala o celkom nepodstatnej maličkosti, akou bola skutočnosť, že sa jej podarilo zložiť ten gigantický kufor z najvrchnejšej police v skrini bez viditeľnej ujmy na zdraví.

„Na záchranu, Nina. Na tvoj nový život. Nedopustím, aby si skončila ako troska uprostred tohto bordelu, zahrabaná v spomienkach a depresii.“

Vystrúhala som znechutenú grimasu.

„Asi ti niečo uniklo. Ja som troska uprostred sračiek. Tých najhorších, aké môže život ponúknuť,“ povedala som a odvrátila zrak k zastrenému oknu.

„No... a práve preto,“ sadla si na pohovku oproti mne a vzápätí som na sebe zacítila jej skúmavý a zároveň súcitný pohľad. Ani som sa nemusela pozerať jej smerom, aby som si ho vedela predstaviť.

Pomaly, s odhodlanosťou som pokrútila hlavou z boka na bok.

„Nebudem o tom s tebou diskutovať, Nina. Prepáč, ale ak nepôjdeš sama, tak som rozhodnutá pokojne ťa vytiahnuť aj nasilu.“

„Aj tak sa vraciaš do Švajčiarska až o pár dní...“ zamrmlala som.

„To je síce pravda,“ zhlboka sa nadýchla, „ale zatiaľ pôjdeš so mnou k našim. Či sa ti to páči, alebo nie, tu neostaneš. Pozri, čo z teba zostalo,“ v jej hlase ostro znela ráznosť a neústupčivosť. Takúto som Kamilu nepoznala, zväčša bola mierna a pokojná, často ľahko ovplyvniteľná.

„Čo zo mňa zostalo...“ šepla som sama pre seba. „Nič,“ povedala som hlasnejšie a pozrela k nej. „Nič nemá zmysel.“

Kamila sa chytila za čelo, minútu, možno dve mlčala, potom vstala, podišla ku mne a zľahka ma pobozkala do vlasov.

„Nehovor tak,“ šepla.