UKÁŽKA Z PRIPRAVOVANEJ KNIHY

OBCHODNÍCI S NÁDEJOU

Akoby to bolo len včera, čo som Matúša stretla prvý raz. Bol vtedy chladný október, jeden z tých mrzutých a usmoklených dní, ktoré by človek najradšej strávil doma v posteli so šálkou horúceho čaju.

Dokonca ešte aj dnes cítim vôňu smrekov a vlhkého ihličia, ktorá napĺňala vzduch, keď som stála s prečnievajúcimi špičkami na okraji útesu. Podvečerné ticho narúšali len slabé poryvy vetra rozbíjajúce sa o skaly a na dolinu sa práve spúšťal súmrak. Bezmocne som si uvedomila, že čas rozlúčky sa blíži. Naposledy som pozrela na horiaci horizont a zovrelo mi hrdlo. Karmínová červeň zalievala krajinu a bola ako znamenie, ako posledné zrnko piesku na pomyselných vážkach. Stekala na svet, na vrcholky stromov, do mojej mysle.

Vedela som, že nadišla chvíľa konať.

Zhlboka som sa nadýchla, pomaly som otvorila veko na urne, ktorú som dovtedy kŕčovito zvierala v dlaniach, a opatrne som ho položila na zem vedľa svojich nôh. Jej alabastrový povrch bol hladký, bála som sa, aby mi nevykĺzla a nerozbila sa o skaly, preto som všetku svoju pozornosť sústredila na pohyby rúk. Jednu som prestrčila cez úzky otvor dnu a nabrala som za hrsť popola. Potom som ju vytiahla, otvorila dlaň a nechala vietor, aby mi ju vyprázdnil. Zrniečka sivého prachu preleteli pomedzi prsty, zatočili sa vo vzduchu a nechali sa unášať preč.

Svet zrazu akoby zastal. Znehybnel pod náporom očakávania a s hrejivým pocitom víťazstva sa prizeral, ako sa čiastočky nenávratne kĺžu do doliny.

Akt som zopakovala niekoľkokrát po sebe a pri každom novom načretí do nádoby s pozostatkami mi o čosi viac zovrelo vnútro. Zdalo sa, že vietor unáša nielen popol mojej mamy a otca, ale berie mi i kus duše.

„Réquiem ætérnam dona eis, Dómine, et lux perpétua lúceat eis,“ pošepla som vopred naučenú formulku. „Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti.

Potom som urnu opatrne obrátila a zatriasla ňou, aby sa vysypali aj posledné zvyšky obsahu.  

Keď odfúklo i tie, položila som ju k veku a ešte krátko som zostala stáť na mieste. Nechcelo sa mi odtiaľ odchádzať. Nie preto, že by som cítila prítomnosť ich duší a to mi bránilo v odchode. Nie, práve naopak. Pripadala som si v tej chvíli príšerne opustená. Samota mi prenikala až do špiku kostí, no nemala som chuť vracať sa do sveta, v ktorom niet úniku pred spomienkami. Chcela som si ukradnúť ešte aspoň chvíľku v tom tichu a zdanlivom pokoji.

Nakrátko som privrela oči a poddala sa sebaľútosti, ktorá mi klokotala v žilách ako prudký jed.

„Amen,“ vyslovila som celkom pomaly, aby som dokončila modlitbu, no najradšej by som zakričala niečo hnusné, aby som osudu ukázala, ako veľmi nenávidím. Za smrť rodičov, pokazený život, nespravodlivosť a za všetky tie dni a noci plné smútku, ktoré nemali konca.

A pritom som nedokázala nič.

Ani len plakať.

V duchu som preklínala Boha, že toto všetko dopustil.

Vtom kdesi nad lesom zahrmelo. Ten zvuk bol ako kladivo, mala som pocit, že mi roztrhol oba bubienky. Prudká bolesť mi vrazila hlboko do mozgu a prinútila ma skrčiť sa.

Preľaknuto som pozrela pred seba. Nad dolinou svietili posledné známky záblesku. Fialový pás preťal horizont na dve polovice, dotkol sa špičiek stromov a zmizol.

Následne všetko opäť stíchlo do mŕtvolného ticha.

Dokonca aj vietor ustal. Bolo počuť len slabé bzučanie pripomínajúce pradenie elektriny.

Vystrašene som sa zohla po urnu a veko, naposledy som sa obzrela na miesta, kam odvialo spopolnené pozostatky mojich rodičov a rýchlym krokom som sa pustila do lesa.