Prežila som svet

UKÁŽKA

Mesto je pusté a smrdí beznádejou. Často mám pocit, že sa nemôžem ani poriadne nadýchnuť, aby som necítila všadeprítomnú smrť. Vidím jej tiene na lavičkách v parku, v oknách spustnutej školy, vo výkladoch obchodov alebo ako sa vznáša v rannom opare nad riekou.

Nerada si pripúšťam, že všetko je nanič, no počas dní ako je dnešný, sa nedokážem ubrániť prichádzajúcej depresii. Možno je to počasím, neviem...

Najradšej by som nechala nohy ochabnúť, zviezla sa na chodník a prinútila pľúca, aby prestali nasávať. Ukončila by som svoju kalváriu, dala pomyselné zbohom svetu, ktorý nie je nič viac ako pohrebisko.

Vždy, keď mi je mizerne, zvyknem spomínať na život predtým. Na mamu, otca, Maxa... priateľku Simonu či vodiča autobusu, každé ráno šomrajúceho na zhustenú premávku. Alebo len na tú krásnu bezstarostnosť, ktorou som bývala presiaknutá.

Všetko mi to chýba. Veľmi.

Akokoľvek by som však chcela utiecť z tohto mizerného života vo vyhnanstve, nemôžem. Viaže ma sľub, ktorý som dala otcovi predtým, než zomrel, a ja zo zásady sľuby plním. Najmä ten, ktorý som dala poslednému milovanému človeku tesne pred jeho smrťou.

„Ela, sľúb mi, že budeš bojovať o svoj život za každú cenu! Nech to bude akokoľvek ťažké, nikdy nepodľahni čiernym myšlienkam a váž si každé nové ráno, ktoré môžeš privítať. Život je veľký dar, na to pamätaj zakaždým, keď sa pokúsi do tvojej mysle votrieť zúfalstvo. Daj mi svoje slovo, že ti môžem veriť,“ prosil ma v naše posledné popoludnie. Vedela som, že sa blíži jeho koniec a rovnako som cítila, že by som mala privoliť, no strach z toho, čo prichádzalo, mi zväzoval jazyk a vtláčal naň nesúhlas. Nechcela som zostať sama, nechcela som sa pretĺkať zo dňa na deň bez akejkoľvek opory a cítiť len príšernú beznádej. Vnútro mi ochromovala túžba vzdať sa a rezignovať na akúkoľvek snahu prežiť.

„Nežiadaj ma o to.“ Zadržiavala som slzy a pre istotu odvracala zrak, aby si ich nevšimol.

„Musím,“ naliehavo chripel. „Viem, že to bude ťažké, no ty to dokážeš.“

Stískal mi ruku, stále prosbu opakoval a celý sa chvel. Smrť už po ňom naťahovala svoje ľadové ruky a priam som cítila závan jej dychu v povetrí.

„Nemôžem,“ šepla som, zdôrazňujúc každú slabiku. Až neskôr som si uvedomila, aké bolo odo mňa hlúpe a sebecké odporovať človeku na smrteľnej posteli.

„Ela, prosím ťa, nechaj ma odísť v pokoji. Ak moju poslednú myšlienku bude sprevádzať vedomie, že ti nemôžem veriť, bude... bude to ťažké...“ Slová sa mu lámali od únavy a v jeho očiach sa zračilo zúfalstvo. Nemohla som dopustiť, aby trpel aj v poslednej chvíli.

Nasilu som prehltla trpkosť, vyhľadala jeho pohľad, pričom mi oči zaliali slzy a vložila všetku svoju energiu do toho, aby som dokázala prikývnuť.

„Dobre,“ vyslovila som nakoniec, hoci spolu s tým slovom mi v ústach vyperlila pachuť nesúhlasu. Nemohla som mu v tej chvíli odporovať. Nie, nemala som to srdce nechať ho odísť z tohto sveta bezmocného a ustráchaného. Až príliš som si ho vážila a milovala na to, aby som mu ubližovala ešte viac, ako mu už ublížil život.

Keď potom definitívne klesol jeho hrudník a viečka zmeraveli v poslednom privretí, hodiny som sedela nad jeho tuhnúcim telom a preklínala celý svoj život.

Prežiť, rezonovalo mi v hlave. Za každú cenu! Prežiť dnešok, zajtrajšie brieždenie i súmrak, týždeň po týždni odolávať volaniu smrti. Určite vedel, že odo mňa žiada tú najnáročnejšiu vec na svete. A vedela som to i ja. No nedokázala som si predstaviť, ako sa od tej chvíle budem pretĺkať životom celkom sama. Bez neho. Bez môjho otca, poslednej osoby, čo ma túlila v náručí a chlácholila moju boľavú dušu.