Anotácia:

 Volám sa Hana a vždy som si myslela, že život je oveľa zložitejší, ako v skutočnosti je, pretože jediné, na čom naozaj záleží, je láska a vôľa prežiť.

A preto po prvé: naučím sa milovať život, mužov a seba a po druhé: odpustím svojej matke, že ma to nenaučila ona.
Napätý príbeh plný nepochopenia, domáceho násilia, boja o prežitie a zúfalých pokusov o preklenutie vlastného strachu, ale aj nachádzania vlastných hodnôt a pravej lásky. Ponúka pohľad na život v manželstve s tyranom z dvoch rôznych uhlov, toho utrápeného Luciinho a pohľadu jej dcéry Hany, ktorá zanevrie práve na tú, ktorá si to najmenej zaslúži, na svoju matku. Hana v zajatí vlastnej zatrpknutosti, aj napriek úpornej snahe nikdy nepodľahnúť zaľúbeniu, spoznáva niekoho, kto dá jej životu celkom iný rozmer...

Ukážka:

Priamočiaro vyrazil k nej, chytil ju pod krk a zasyčal:

„Ja som to vedel. Ja som vedel, že si kurva. Špinavá lacná kurva.“

Lucia zachrapčala a snažila sa rýchlo spomenúť na niečo pekné, aby sa upokojila a telo si čo najdlhšie vystačilo s kyslíkom, ktorý ostal v pľúcach. Možno na niečo z mladosti, možno na Hanu, keď bola bábätko a možno na priateľstvá zo študentských čias, na ktoré kvôli nemu v zmysle upevňovania manželstva zanevrela.

Zvieral jej hrdlo príliš dlho a príliš silno, cítila, ako ju začína obklopovať rozmazaná hmla a za tú potvoru sa nie a nie vynoriť nejaká pekná spomienka. Jediné, čo jej rezonovalo mysľou, bolo, aby prežila.

Srdce jej rýchlo tĺklo, myseľ ovládla panika.

Nechápala, čo sa stalo, prečo Ondrej na ňu vyletel s tým obvinením, no nemala čas dlho nad tým rozmýšľať. Nedal jej príležitosť ani dýchať a nieto šancu na úvahy. Na tvár jej dopadol silný úder zovretej Ondrovej mocnej päste a potom, ako jej odletela hlava na bok, narazila ňou prudko o stenu. Zahučalo jej v nej a pred očami sa zatmelo.

Ďalší úder nenechal na seba dlho čakať a rana prišla z druhej strany. Hlava jej lietala, nestihla pod tornádom jeho úderov ani zapojiť obranné reflexy. Ondrej bil, ako zmyslov zbavený a jeho hnev s každou ranou rástol. Zvláštne stmavnutý pohľad prezrádzal, že sa blíži k svojej hranici. Akejsi pomyselnej čiare, kedy prestáva fungovať jeho súdnosť a nadobro ho ovládne zúrivosť. Lucia sa mu pozrela priamo do očí a dúfala, že z tých jej vyčíta strach, ľútosť a bolesť a poľaví v sile úderu, no v momente, keď sa im preťali dráhy zorných polí, sa príšerne zľakla. Ľutovala, že sa odvážila na taký smelý krok. Z jeho očí sálala nenávisť a hlboký odpor. Bolo to horšie ako ten najsilnejší kopanec a prešlo jej to celou nervovou sústavou ako žiletka.

Už - už strácala vedomie, keď ju pustil a ona spadla na zem. Nohy jej v okamihu zoslabli, v momente, keď ich potrebovala na útek, vypovedali službu. Chcela by sa rozbehnúť cez jedáleň a skryť sa. Možno sa zamknúť v kúpeľni, lebo dnes to vyzerá naozaj zle, veľmi zle. Videla ho xkrát nazúreného akokoľvek, ale teraz to presahovalo všetky doterajšie skúsenosti. Zrejme keby jej nohy slúžili a slabosťou nezleniveli, utiekla by na ulicu a dúfala, že tam by jej neublížil, lebo by ho mohol niektorý zo susedov vidieť. Alebo by len pred ním bežala po dome, alebo...

Bokom tváre narazila o tvrdú podlahu, ktorá pod jej váhou s dunením akoby zastonala. Akoby chcela vziať na seba všetok Luciin strach.

Ondrej sa vzdialil ku kuchynskej linke, nabral do pohára studenú vodu a oblial ju ňou. Zrejme za účelom dlhšieho trápenia odvrátil jej prichádzajúce mrákoty. Ľadová voda sa jej rozliala po tvári a stiekla na zem.

Keď trochu precitla a kontúry okolo sa ako-tak stali ostrejšie, prosebne na neho znovu pozrela. Jej oči šepkali: Prosím ťa, prestaň, prosím.

No zasiahol ju tvrdý kopanec. Priamo do žalúdka. Stočila sa do klbka a zvíjala sa od silnej bolesti. Mala pocit, že vypľuje k jeho nohám všetky vnútornosti.

„Kurva. Si len obyčajná kurva,“ jednostaj opakoval a jeho zúrivosť naberala na intenzite.

„Zabijem ťa! Počuješ? Zabijem!“

Hlavou jej prebehla scéna ako poslednýkrát vydýchne, srdce dotepe, duša sa odlepí od zráňaného tela a uletí niekam preč. V hlbokej tme sa vynorí biele svetlo. Celkom maličké, no postupne sa zväčšuje a približuje, až nakoniec pohltí celú jej dušu a splynú do jednej obrovskej svetelnej žiary. Všade navôkol bude božské ticho a pokoj, spomienky pominú, ostane len pocit beztiaže a ľahkosti.

Pri tej predstave ju zaplavil pocit nečakanej úľavy a zrazu sa jej zažiadalo zomrieť.

„Tak ma teda konečne už zabi!“ potichu zo seba vychrapčala.

Na okamih zastal a zarazene na ňu zízal. Asi ho prekvapilo, že sa nebráni. Nezapadalo to do jeho očakávaného scenára, mala predsa skuvíňať a prosiť o odpustenie, o milosť, o holý život, no potom ešte viac očervenel a kopol. A kopal stále rýchlejšie a tvrdšie ako rozbehnutý stroj na skazu.

Luciine vnútro zaliala silná neznesiteľná bolesť a zamdlela do sladkého bezvedomia.

    Nevedela, koľko ubehlo času a či je vôbec ešte stále ten istý deň a v prvom momente ani nevedela, či vlastne ešte žije. Pomaly rozlepila oči a obzrela sa dookola. Čakala okolo seba anjelov a ezoterické bytosti, čo ju povedú na druhý breh, no nikde ich nevidela.

Žijem, uvedomila si a trpko prehltla skutočnosť. V ústach mala sucho s pachuťou krvi, jazyk sa jej lepil o podnebie a pred zrakom sa jej všetko akosi rozmazávalo. Opatrne sa pokúsila vstať, no celé telo ju príšerne bolelo. Do očí jej vyrazili slzy a viac rozmazali okolie, ktoré vyzeralo ako pohľad na svet cez hrubé sklo dna pohára. Zahmlené, len s roztečenými obrysmi.

Rukou sa oprela o stenu a pridržiavajúc sa, centimeter po centimetri dvíhala svoje ubolené telo. Tentoraz to schytala poriadne. Odniesli si to aj rebrá, aj tvár, aj nohy... nevynechal nič. Ako bláznivý triafal hlava-nehlava, zázrak, že prežila, aj keď nevedela, či o ten zázrak vôbec stála. Obrátila hlavu dohora a šepla.

„Načo si ma tu nechal, načo? Nechaj si tú svoju šancu na život. Kde si bol doteraz, keď som ťa potrebovala? Ja už nevládzem ďalej takto žiť!“ pomedzi slzy s chrapotom rúhavo kárala Boha. Vedela, že by tak nemala hovoriť, nie je to správne, no bolo jej všetko jedno. Či peklo tu, či tam, je to úplne jedno! No nie?

Pomaly sa pozviechala, kľakla si, postavila sa na jednu nohu, potom na druhú, no vystrieť sa spôsobovalo príšerné muky. Nevedela, čo chytiť skôr či bok, žalúdok, stehno, či boľavé oko, alebo kríže, z ktorých vystreľovala pichľavá bolesť.

Zachytávajúc sa nábytku, došuchtala sa do kúpeľne. Odraz zo zrkadla na ňu posmešne kričal: „Kurva, si kurva, obyčajná, lacná, špinavá.“

Do studenej vody namočila uterák a prikladala si ho na tvár, aby zmiernila bolesť a opuch. V zrkadle zbadala, ako hrozne vypadá. Úboho a zbito. Prišlo jej ľúto tej ženy, čo tam videla. Prišlo jej ľúto seba. Veď čo iné vôbec mohla cítiť? Mala ho nenávidieť? Mala nenávidieť seba? Osud? Preklínať manželský zväzok a svoje rozhodnutie stať sa jeho ženou?

Sebaľútosť bola zo všetkých emócii v tej chvíli asi tá najprirodzenejšia. Drala sa von sama, hladkala jej dušu. Úzkymi cestičkami sa plazila a štverala do všetkých kútov, zapĺňala jej srdce a myseľ.

Lucia sa potom vrátila naspäť do kuchyne a z chladničky vytiahla vrecko studeného mlieka a prikladala si ho na boľavé miesta po tele. Zo skúseností vedela, že chlad upokojuje bolesť a zmierňuje opuch.

Mimovoľne pozrela na hodiny v rohu. Súkolie v pravom uhle ukazovalo deväť.

Už deväť? Deväť ráno? Začudovala sa.

Celú noc sa chúlila na podlahe so zastretou mysľou a nenašiel sa nik, kto by jej podal pomocnú ruku.

Ktovie, kam išiel Ondrej? A ktovie, kde je zase Hana? Keby naozaj zomrela, nebolo by tam ani duše, ktorá by jej aspoň založila na prsiach ruky. Ani jediného človeka, čo by jej urobil palcom kríž na čele.

Pred očami sa jej vynoril obraz vlastného hnijúceho tela, ako tam dlhé dni leží a podlieha rozkladu a času. Stuhnuté, sinavé a silno zapáchajúce.

Zrazu si na podlahe, kúsok od miesta, kde predtým odpadla a strávila dlhú noc v prázdnej černote bezvedomia, všimla niekoľko fotografií. Odrážalo sa od nich ranné slnko prenikajúce cez veľké okno. Zaujímavé, že boli úhľadne uložené jedna na druhej.

Ako to, že som si ich nevšimla predtým, nechápala.

Podišla bližšie, s veľkou námahou a so zubami zaťatými od bolesti sa zohla a vzala ich do ruky.

Takmer onemela od úžasu. To, čo na nich videla, bolo vytrhnuté z kontextu a vytváralo úplne iný dojem z udalosti na nich zachytenej, ako v skutočnosti bola.

Na prvej bola so Stanom v kaviarni, ako ju držal za ruku položenú na stole.

Na druhej sa k nej skláňal a vyzeralo to, že ju chce pobozkať. V skutočnosti aj pobozkal, ale na líce, keď sa zvítali, no fotka naznačovala predzvesť vášne.

Sama bola prekvapená, ako veľa dokáže spraviť stlačenie spúšte fotoaparátu v tej správnej, či skôr nesprávnej chvíli.

Na tretej je Stano s tvárou tesne pri nej.

Štvrtá vykresľuje jej dekolt.

Skvele načasované fotky. Tak to už naozaj nechápala. Trochu zlý žart, nie? Nevedela si vysvetliť, kto by to robil a prečo? Ondro? To nie, čo by z toho mal? Aj keď ktovie, ako ďaleko zašiel s mladou a či to všetko nebolo na jeho žiadosť. Možno si najal špeha, aby kontroloval každý jej krok. Ale čo by ho k tomu viedlo? Nie, nie, to nie je jeho štýl.

Alebo sa mi chcel niekto pomstiť? Ale prečo? A kto? Žeby mladá? Žeby jej išlo o rozvod a o to, aby získala Ondreja len pre seba? Myslí si, že keď ju bude upodozrievať z nevery, sám ju vyhodí z domu a zruší ich zväzok? To by bola až taká naivná?

To jediné jej však pripadalo ako logické vysvetlenie, aj keď v celej tej veci nebolo logické vôbec nič.

Civela na fotky a nevedela, čo si má o tom všetkom myslieť.

Ktosi zazvonil.